Aby som hneď od začiatku uviedla veci na pravú mieru, o politiku sa nezaujímam. Nepríde mi ničím prospešná, práve naopak – ľudia v nej len klamú, zavádzajú a snažia sa čo najviac obohatiť z dostupného rozpočtu – či už mestského, štátneho alebo iného. Ale na druhej strane im to nemôžem mať za zlé. Lebo úprimne, ktovie, či ja na ich mieste by som nerobila to isté.
Nepríde mi ničím prospešná, práve naopak – ľudia v nej len klamú, zavádzajú a snažia sa čo najviac obohatiť z dostupného rozpočtu – či už mestského, štátneho alebo iného. Ale na druhej strane im to nemôžem mať za zlé. Lebo úprimne, ktovie, či ja na ich mieste by som nerobila to isté. V priemere každý piaty človek príde do obchodu, do sáčku si naberie jedenásť rožkov a pri pokladni povie, že ich má desať. Alebo na váhe odváži tri mandarínky a potom pridá ďalšie dve. Povie si: Veď to je pre obchod minimálna strata, nikomu tým neublížim. To je síce pravda. No keď si to isté premietneme do vyššej – politickej – sféry, zrazu v tom je problém. Pri miliónovom rozpočte si možno aj politik povie, že pár tisíc nikoho do straty neprivedie. No keď si to povie každý druhý, problém je na svete.
Politika len pre vyvolených?
Témou tejto úvahy má byť politická komunikácia. Komunikácia všeobecne je pre človeka priam nevyhnutná. Čo sa týka komunikácie politickej, čiže rečníckych schopností, tie majú politici vyvinuté asi najviac zo všetkého. Veď práve v komunikácii spočíva ich „remeslo“. Hlavne pred voľbami. Vtedy sú vám schopní narozprávať toľko, že sa vám bude hlava krútiť, no v podstate sa nič nové nedozviete. Najdôležitejšie je, a to je asi jediné, za čo politikov obdivujem, vedieť o danej téme vierohodne, presvedčivo a súvisle rozprávať, rozprávať a ešte raz – rozprávať. Vedieť reagovať aj na nepripravenú tému a decentne, nenápadne vykľučkovať z neželaného rozhovoru.
Ja by som politikom byť nemohla práve kvôli tomu, že touto schopnosťou nedisponujem, možno práve preto ju obdivujem u iných. Politikov počujeme najviac komunikovať pred voľbami. Vtedy si spomenú, že sme tu aj my, inokedy úplne bezvýznamní ľudia. Ako nás však presvedčiť? Z pohľadu politika existujú tri typy ľudí: Tí, ktorí ho nepôjdu voliť určite (jeho verejní i skrytí nepriatelia), potom tí, ktorých podporu má 100% zaručenú (rodina, kamaráti, známi..) a tí, ktorí stále nie sú rozhodnutí, komu vlastne majú svoj hlas dať. A každý správny politik sa zameriava práve na túto, tretiu skupinu. Treba vymyslieť spôsob, ako ich dostať na svoju stranu, preto začnú sľubovať. Dôchodcom vyššie dôchodky, mladým viac pracovných miest, podnikateľom vyššiu podporu zo strany štátu. Sľuby sa ľahko sľubujú, no s plnením je to už ťažšie. Ak sa už politik na post dostane, na takéto veci nemyslí. Veď predsa, ľudia si nemôžu pamätať všetko, čo kedy povedal… Ak mne niekto niečo sľúbi a nesplní to, stráca u mňa dôveru.
Človek by čakal, že takisto – ak politik niečo sľúbi a nesplní to, v ďalšom volebnom období mu už nebude vyjadrená taká podpora. No voliči vždy dokážu tak prekvapiť… Už dlho rozmýšľam nad tým, čím to je. Naozaj sú ľudia takí naivní a bezhlavo veria všetkým politickým rečiam alebo im je len všetko jedno? Ak by som sa chystala z tohto štátu odísť a nemala by som tu nikoho, koho by môj volebný hlas mohol zasiahnuť, potom by to bolo jedno aj mne. Lenže ja sa tu chystám ešte pár rokov pobudnúť a preto mi nie je jedno, čo sa tu bude diať, komu dám svoj hlas. Možno aj ja pomôžem niečo zmeniť. No či k lepšiemu alebo k horšiemu, to sa dozviem až časom. Každopádne si myslím, že politická komunikácia je pre politikov veľmi dôležitá a nie každý človek si môže dovoliť takúto prácu vykonávať. Či už preto, lebo nevie komunikovať, alebo proste pre to, lebo nie je psychicky uspôsobený na to, neustále si niečo vymýšľať, vykrúcať sa, očierňovať a čeliť obvineniam a tlaku okolia.
Zhruba takýto je teda môj kostrbatý názor na politiku a na všetko, čo sa jej týka. Snáď som nikoho neurazila a neznechutila mu tento krásny predvolebný podvečer. To mi pripomína – …do skorého zvolenia! sáčku si naberie jedenásť rožkov a pri pokladni povie, že ich má desať. Alebo na váhe odváži tri mandarínky a potom pridá ďalšie dve. Povie si: Veď to je pre obchod minimálna strata, nikomu tým neublížim. To je síce pravda. No keď si to isté premietneme do vyššej – politickej – sféry, zrazu v tom je problém. Pri miliónovom rozpočte si možno aj politik povie, že pár tisíc nikoho do straty neprivedie. No keď si to povie každý druhý, problém je na svete.
Témou tejto úvahy má byť politická komunikácia. Komunikácia všeobecne je pre človeka priam nevyhnutná. Čo sa týka komunikácie politickej, čiže rečníckych schopností, tie majú politici vyvinuté asi najviac zo všetkého. Veď práve v komunikácii spočíva ich „remeslo“. Hlavne pred voľbami. Vtedy sú vám schopní narozprávať toľko, že sa vám bude hlava krútiť, no v podstate sa nič nové nedozviete.
Najdôležitejšie je, a to je asi jediné, za čo politikov obdivujem, vedieť o danej téme vierohodne, presvedčivo a súvisle rozprávať, rozprávať a ešte raz – rozprávať. Vedieť reagovať aj na nepripravenú tému a decentne, nenápadne vykľučkovať z neželaného rozhovoru. Ja by som politikom byť nemohla práve kvôli tomu, že touto schopnosťou nedisponujem, možno práve preto ju obdivujem u iných.
Politikov počujeme najviac komunikovať pred voľbami. Vtedy si spomenú, že sme tu aj my, inokedy úplne bezvýznamní ľudia. Ako nás však presvedčiť? Z pohľadu politika existujú tri typy ľudí: Tí, ktorí ho nepôjdu voliť určite (jeho verejní i skrytí nepriatelia), potom tí, ktorých podporu má 100% zaručenú (rodina, kamaráti, známi..) a tí, ktorí stále nie sú rozhodnutí, komu vlastne majú svoj hlas dať. A každý správny politik sa zameriava práve na túto, tretiu skupinu.
Treba vymyslieť spôsob, ako ich dostať na svoju stranu, preto začnú sľubovať. Dôchodcom vyššie dôchodky, mladým viac pracovných miest, podnikateľom vyššiu podporu zo strany štátu. Sľuby sa ľahko sľubujú, no s plnením je to už ťažšie. Ak sa už politik na post dostane, na takéto veci nemyslí. Veď predsa, ľudia si nemôžu pamätať všetko, čo kedy povedal…
Ak mne niekto niečo sľúbi a nesplní to, stráca u mňa dôveru. Človek by čakal, že takisto – ak politik niečo sľúbi a nesplní to, v ďalšom volebnom období mu už nebude vyjadrená taká podpora. No voliči vždy dokážu tak prekvapiť…
Už dlho rozmýšľam nad tým, čím to je. Naozaj sú ľudia takí naivní a bezhlavo veria všetkým politickým rečiam alebo im je len všetko jedno? Ak by som sa chystala z tohto štátu odísť a nemala by som tu nikoho, koho by môj volebný hlas mohol zasiahnuť, potom by to bolo jedno aj mne. Lenže ja sa tu chystám ešte pár rokov pobudnúť a preto mi nie je jedno, čo sa tu bude diať, komu dám svoj hlas. Možno aj ja pomôžem niečo zmeniť. No či k lepšiemu alebo k horšiemu, to sa dozviem až časom.
Každopádne si myslím, že politická komunikácia je pre politikov veľmi dôležitá a nie každý človek si môže dovoliť takúto prácu vykonávať. Či už preto, lebo nevie komunikovať, alebo proste pre to, lebo nie je psychicky uspôsobený na to, neustále si niečo vymýšľať, vykrúcať sa, očierňovať a čeliť obvineniam a tlaku okolia.
Zhruba takýto je teda môj kostrbatý názor na politiku a na všetko, čo sa jej týka. Snáď som nikoho neurazila a neznechutila mu tento krásny predvolebný podvečer. To mi pripomína – …do skorého zvolenia!
